Všude kolem nás jsou stroje

MM: Pane profesore, na letošním MSV jste převzal ocenění za celoživotní tvůrčí přínos strojírenství. Co se člověku honí hlavou v momentě, kdy stojí na pódiu a přebírá takto prestižní ocenění?

Prof. Demeč: V prvom rade je to veľká radosť. Takéto ocenenie sa dostáva iba raz za život, preto som ho prijal s hlbokou úctou a pokorou. Podlamovali sa mi kolená a súčasne som sa sústreďoval na to, aby som vo svojom poďakovaní nezabudol na nič podstatné z toho, čo som pokladal za potrebné povedať. Na tieto krásne chvíle budem vždy s láskou spomínať.

MM: Když se s tímto oceněním v ruce ohlédnete zpět – vnímáte je spíše jako tečku za dosavadní etapou, nebo jako povzbuzení do další akademické a vědecké práce?

Prof. Demeč: Je to krásne ocenenie a veľmi si ho vážim. Rozhodne to ale nepovažujem za záver svojho profesijného života, ale skôr ako povzbudenie pokračovať v tvorivej práci so študentmi i vo vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti.

MM: Vraťme se na úplný začátek. Co vás v mládí přivedlo právě ke strojírenství a technice? Byl ve vašem okolí nějaký lidský vzor nebo konkrétní impulz?

Prof. Demeč: Technika ma zaujímala, asi ako každého chlapca, už od malička. Stále som rád niečo rozoberal, skúmal, ako to funguje a opäť som to skladal do pôvodného stavu. Samozrejme, vždy mi nejaká súčiastka zostala na stole, a tak som musel premýšľať, kde som spravil chybu. Ako väčší chlapec som si „vyrábal“ papierové modely električiek, najskôr tých, ktoré premávali v Košiciach, neskôr aj modely vozového parku Tatranskej elektrickej železnice. Stredoškolské vzdelanie som absolvoval na strednej všeobecnovzdelávacej škole – prírodovedeckej vetve. Nemal som problémy s matematikou, fyzikou, deskriptívnou geometriou. Mali sme dokonca aj predmet Základy výroby, kde som získal orientáciu predovšetkým v oblasti obrábania kovov a obrábacích strojov. A ľudským vzorom bol pre mňa môj starý otec (deduško), ktorý sa ako vyštudovaný učiteľ matematiky po vojne zamestnal vo VSS (Východoslovenské strojárne) Košice ako výpočtár na konštrukcii a diaľkovo vyštudoval aj Strojnícku fakultu. To bol rozhodujúci moment, ktorý ma doviedol k rozhodnutiu prihlásiť sa na vysokoškolské štúdium na Strojnícku fakultu Vysokej školy technickej v Košiciach.

MM: Jak vzpomínáte na svá vysokoškolská studia? Které předměty nebo profesoři vás tenkrát nejvíce ovlivnili a nasměrovali k vědecko-výzkumné dráze?

Prof. Demeč: Tých inšpirácií bolo viac. Pružnosť a pevnosť, Časti strojov, Základy stavby výrobných strojov, Konštrukcia obrábacích strojov a ďalšie. Vždy sa mi páčila práca učiteľa, moja stará mama bola učiteľka na základnej škole, učila piatakov a viackrát ma vzala so sebou do triedy, kde som kreslil na tabuľu vláčiky. A starý otec bol tiež pôvodným povolaním učiteľ. Inšpirovali ma aj profesori na strednej škole, ktorí „s jednou rukou vo vrecku“ vedeli bez papierov krásne vysvetliť preberané učivo. No a na vysokej škole to bolo podobné. Preto keď mi môj vedúci diplomovej práce ako vedúci katedry Výrobných strojov a zariadení ponúkol miesto asistenta, tak som neváhal, ponuku prijal a dodnes to neľutujem.

MM: Konstrukce a stavba průmyslových strojů prošla za poslední desetiletí obrovskou proměnou – od klasické mechaniky až po dnešní mechatroniku a matematické modelování. Jaké to bylo sledovat a spoluvytvářet tento vývoj přímo v praxi?

Prof. Demeč: Bolo to veľmi zaujímavé a dynamické. Začínali sme s logaritmickým pravítkom a rysovacou doskou s pantografom, postupne nastupovala výpočtová technika od ťažkopádnych stolových kalkulačiek po vreckové kalkulačky, od sálových počítačov na dierne štítky, resp. dierne pásky po prvé stolné počítače atď. Toto trvalo cca 15 rokov po mojom absolvovaní vysokej školy. Zlom nastal na začiatku 90. rokov minulého storočia a od prelomu milénií to nabralo neskutočnú rýchlosť. Ale tak to má byť a je dobré, že je to tak. Ale pozor – stroje za nás všetko neurobia a najmä im nesmieme dovoliť, aby mysleli za nás!

MM: Dlouhodobě se věnujete teorii stavby strojů, přesnosti obráběcích center a dynamice. Co z toho všeho, čeho jste v rámci své profesní dráhy dosáhl, považujete za svůj vůbec největší profesní „srdcový“ úspěch?

Prof. Demeč: Keď sa tak zamyslím, ťažko je vybrať. Ale moja srdcovka vždy bola a stále je matematické modelovanie pracovnej presnosti obrábacích strojov. Preto si veľmi vážim, že som v rokoch 1994 až 1997 mohol byť členom tímu riešiteľov medzinárodného projektu Copernicus. Zaoberal sa problematikou zvýšenia presnosti školskej frézky FC 16 CNC, kde bola moja metodika aj využitá a pomohla nájsť slabé miesta konštrukcie. Riešiteľský tím viedol prof. Marc Bonis z Université de technologie de Compiègne (Francúzsko), ďalšie participujúce univerzity boli Politechnika Świętokrzyska (Poľsko), Miskolci Egyetem (Maďarsko), Fakulta strojní ČVUT v Prahe, Strojnícka fakulta STU v Bratislave, Strojnícka fakulta TU v Košiciach a TOS Jasová – ako výrobca stroja. Je len na škodu veci, že sa druhá etapa riešenia plánovaná na roky 1997 až 2000 nerozbehla, pretože sa zmenilo vedenie firmy v Jasovej, toto už neplánovalo frézku inovovať a ukončilo jej výrobu. I také sú niekedy zásahy manažérov.

MM: Jste autorem klíčových učebnic a vychoval jste generace nových strojních inženýrů. Jak se podle vás proměnili studenti a jejich přístup ke strojařině od dob vašich začátků po dnešek?

Prof. Demeč: Zmenilo sa to – znižovanie počtu študentov vo všeobecnosti a v konštrukčných odboroch obzvlášť. Keď nás za mojich študentských čias končilo cca 80 absolventov v odbore Výrobné stroje a zariadenia a v odbore Dopravné stroje a zariadenia približne rovnako, dnes sme radi, keď máme niečo málo nad 10. Dnes by každý chcel byť manažérom a podobne, čo podľa mňa nie je celkom v poriadku. Ale každý má právo rozhodnúť sa podľa svojho vedomia a svedomia a čo je horšie, štát ani nemá predstavu, koľko absolventov by v ktorom odbore, resp. špecializácii potreboval.

MM: Strojírenství je obor spojený s neustálým hledáním přesnosti a řádu. Dá se tato akademická exaktnost přenést i do běžného života, nebo to v mezilidských vztazích nefunguje?

Prof. Demeč: Áno, dá sa to preniesť do bežného, každodenného života. Každý z nás si musí vedieť správne zadeliť čas, ktorý venuje pracovným povinnostiam, rodine, bežným starostiam, ktoré prináša život, ale aj odpočinku a svojim koníčkom. Nie je to ale jednoduché. Veľkú časť svojho profesijného života som bol vo vedúcich funkciách na rôznych stupňoch a tu v podstate človek nemal striktne stanovený pracovný čas, ale často pracoval aj „v spánku“ a prebdených nociach. Svojim spôsobom mi to ale vyhovovalo, pretože som nemal čas rozmýšľať o nezmysloch alebo sa doslova nudiť. A to je to, čo človek potrebuje, aby si nestihol uvedomovať, že starne, že ho niečo bolí. Preto aj teraz v penzijnom veku som rád, že môžem byť ešte užitočný, pracovať s mladými ľuďmi, a tak sa v podstate stále cítim duchom mladý a šťastný. Čo sa týka medziľudských vzťahov, tu je to zložitejšie. Podľa môjho názoru, žiaľ, mnohé technické vymoženosti, ako sú mobilné telefóny a rôzne internetové platformy, ľudí navzájom nezbližujú, ale paradoxne ich uzatvárajú do svojich vlastných schránok.

MM: Na veletrhu jste zmínil krásný osobní milník – že letos s vaší manželkou oslavíte zlatou svatbu. Léta manželství a léta zasvěcená náročné vědecké práci – jak se vám po celý život dařilo tyto dva světy vyvažovat?

Prof. Demeč: Trochu to poopravím – tento rok bude 50 rokov od našich zásnub (6. novembra) a na budúci rok, 12. marca, oslávime zlatú svadbu. My sme s manželkou na tom rovnako. Obaja sme museli tie dva svety vyvažovať súčasne. Moja drahá manželka Jaroslava je totiž detská lekárka, dlhé roky pracovala v Krajskej detskej nemocnici v Košiciach na rôznych oddeleniach a s jej prácou súviseli aj časté nočné služby, resp. cez víkendy celodenné služby v ambulancii. Okrem povinnej prvej atestácie, po prestupe do Fakultnej nemocnice v Košiciach na oddelenie detskej onkológie, kde pracovala ako zástupkyňa primára, absolvovala nadstavbové štúdium klinickej onkológie a po prechode do ambulantnej sféry ako obvodná lekárka pre deti a dorast musela absolvovať ďalšiu atestáciu z dorastového lekárstva. Takže sme nemali čas rozmýšľať nad tým, kto to má ťažšie, ale snažili sme sa zadeliť si čas tak, aby sme to obaja všetko zvládli a pritom ešte vychovali dve deti, dcéru Jaroslavu a syna Petra. Manželka je už desať rokov na dôchodku a venuje sa naplno vnúčatám – dcéra býva v Košiciach neďaleko nás a syn je už 20 rokov v Bratislave. Ak sa dvaja ľudia majú radi a vážia si jeden druhého, tak sa dá všetko zvládnuť.

MM: Být špičkovým vědcem vyžaduje nespočet hodin strávených nad výzkumem, učebnicemi a na fakultě. Jak důležitá pro vás byla podpora vaší rodiny během vašeho profesního života?

Prof. Demeč: Veľmi dôležitá. Už v predchádzajúcej odpovedi som sa zmienil o svojom zázemí. Vždy som od všetkých cítil obrovské pochopenie a tichú podporu v mojom povolaní, za čo im úprimne ďakujem a bez nich by som si svoj život nevedel predstaviť.

MM: Máte kromě strojařiny nějakou zálibu, které také věnujete dost svého času? Pokud ano, prozradíte nám, co to je?

Prof. Demeč: Je to predovšetkým chatárčenie v Slovenskom raji. Ešte v roku 1959 moji rodičia postavili malú skromnú chatičku na Čingove. Tam som trávil každé prázdniny, chodil som sa učiť na skúšky a tam sme trávili aj s našimi deťmi a teraz s vnúčatami každú voľnú chvíľu. No a na chate je vždy čo robiť, poopravovať, kosiť a podobne. Doma rád čítam – beletriu, ale aj rôzne publikácie o vlakoch, električkách, železniciach a ich výstavbe a histórii. A občas oprášim svoje modely, ktoré som spomínal vyššie.

MM: Co byste vzkázal mladým lidem, kteří dnes zvažují, zda spojit svůj život právě se strojírenstvím?

Prof. Demeč: Aby sa nebáli. Strojárina je krásne remeslo. Všade okolo nás sú stroje, ktoré musel niekto skonštruovať, vyrobiť, zmontovať, oživiť a prevádzkovať. Je to ťažké povolanie, ale dokáže človeka nesmierne obohatiť – nemyslím finančne, ale duševne.