Postupne sa plnili záujmy škôl a nie záujmy tých, ktorí absolventov mohli zaradiť do pracovného procesu. Školy sa stali samoúčelnými a plnili vlastné záujmy, vytyčovali si vlastné kritériá. Za hlavný úžitok považovali plnenie plánu počtu absolventov vo vzťahu k získanému finančnému krytiu zo strany ministerstiev. K tomu pribudli plány počtu doktorandov a všelijaké iné plány na prospech škôl samých, bez ohľadu na potreby podnikov a inštitúcií. Vzdelávanie ale nemôže byť všade rovnaké. Nemožno ani odpozerať rozličné systémy, či možnosť disponovania právnou subjektivitou príslušnej inštitúcie. Už len preto nie, že každá krajina má svoje osobitosti, iné zázemie, iné podmienky využitia daného, povedzme aj zahraničného systému vzdelávania a napokon inú úroveň potenciálnych užívateľov systému ako celku. Rád by som totiž vyvrátil jeden veľký omyl, ktorý sa neustále opakuje na rôznych fórach v tlači i vo vystúpeniach a diskusiách pedagógov. Tzn., že by mal byť jednotný systém vzdelávania, ten najlepší z najlepších. Treba si uvedomiť, čo je dané pre jednu krajinu, nemusí byť tým najlepším riešením pre inú krajinu. Považujem za dôležité rozlíšiť, čo by malo byť spoločné, európske a čo by malo výlučne ostať národným. Je zvláštne, ako hlboko je v ľuďoch zakotvený predpoklad, že pre život je najlepšie dosiahnuť čo najvyššie vzdelanie.